Kapitola 4. Nový dom a rodinka ryšavých

3. února 2014 v 16:15 | Mery |  Moony
Takže po véľmi dlhom čase niečo nové :D tak prosím! Pre Stanush :*




To, že sme na mieste začal ako prvý vnímať môj čuch. Do nosných dierok mi prenikla zmes pachov, celkom odlišných od tých, na ktoré som bola doteraz zvyknutá.

Oči som mala celý čas pevne zavreté. Z bláznivého kolotoča premiestňovania sa mi bolo mierne nevoľno, nie to ešte z časového posunu. Otvorila som ich až keď mi Remus pustil ruku a ja som taktiež uvoľnila svoje kŕčovité zovretie.

Stáli sme dakde v parku. Bolo krátko pred východom slnka a počula som hukot muklovských áut náhliacich sa do práce. Okolo nás rástlo pár stromov, inak sme boli sami.

"Teraz pôjdeme domov. Pamätáš na mojich známych, ktorých som ti kedysi spomínal? Tak niektorí budú bývať s nami. Predpokladám, že bude pomerne veselo. Som zvedavý, čo na to povieš..." s úsmevom mi povedal strýko, keď ma vyvádzal z parčíku.

Na druhej strane boli samé budovy, aj za nimi. Uvedomila som si, že som obklopená panelákmi, domami a bytovkami zo všetkých strán, pretože park bol iba malinkým zeleným fliačikom v strede obrovského, muklami preplneného, mesta. Tu sa skrývali čarodejníci? Nešlo mi to do hlavy.

Zastali sme pred nie práve najudržiavanejším radom domov. Pod nohami sa mi prešmykla vyziabnutá sprašivená mačka. Remus za ňou škaredo pozrel a vytiahol z kabáta papierik, ktorý mi podal. Stálo tam:

Hlavný stan Fénixovho rádu sa nachádza na Grimmauldovom námestí číslo dvanásť v Londýne.

" Čo je to?" nechápavo som pozrela na strýka.

"Rýchlo sa to nauč naspamäť a vráť mi to." Povedal s pripravenou dlaňou. Síce som nechápala, k čomu to je, ale keď to hovoril... Vložila som mu papierik do ruky a sledovala ako ho zapálil.

Opakovala som si naučenú vetu. Keď som sa dostala k pasáži s námestím, objavil sa predo mnou ďalší dom. Bolo to, akoby tam vyrástol a zvyšné dva odtisol, aby mal kde stáť. Až potom som si všimla, že na dome v ľavo bolo číslo jedenásť a v pravo trinásť. Môj nový domov sa nachádzal uprostred. Uvedomila som si, o čo išlo- Fideliovo zaklínadlo. V Británii to najskôr nebolo tak bezpečné ako v Amerike.

"Bež dnu." Povzbudzujúco ma strýko postrčil. Vysoké, kedysi čierne dvere, sa nad nami neprívetivo týčili. Remus poklopal prútikom po striebornom haďom klopadle. Začula som štrngot reťazí a ešte viac som zrozpačitela. Dvere sa s vrzgotom otvorili.

Vkĺzli sme do tmavej chodby.

"Pokús sa ísť potichu." Šepol mi do ucha a opatrne som kládla nohy na zaprášenú podlahu. Všetko tu vyzeralo príliš staro a zanedbane. Nezdalo sa mi to.

"To ako...Tu budeme bývať?" šepla som za môj chrbát smerom k strýkovi. Zakrádali sme sa po dlhej, tmavej vstupnej chodbe.

"Nie je to tu síce ako v luxusnom hoteli, ale bude sa ti tu páčiť." Usmial sa, čo som spoznala len vďaka tomu, že sme sa ocitli blízko svetla. Remus ma nasmeroval dverami rovno. Schodom na poschodie sme sa vyhli. Dvere vrzli a z kuchyne sa ozval padajúci riad. Sekundu na to ženské nadávanie:

"Pre Merlinovu bradu! Koho to sem diabol posiela takto skoro?" Prekričal ju však oveľa nepríjemnejší ženský hlas. Za mojim chrbtom sa odhrnuli závesy a z obrazu ziapala na celý dom šialene vyzerajúca čarodejnica:

"MUKLOVSKÁ ŠPINA! NEHANEBNÍCI! OPOVAŽUJÚ SA RUŠIŤ POKOJ MÔJHO DOMU! ZRADCOVIA ČISTEJ KRVY!"

Nastrašila som sa a zvýskla na celý dom. Bolo to však jedno. I tak, obraz už zobudil všetkých spiacich.

Na poschodí búchali dvere.

Vo dverách oproti mne, sa objavila pomerne široká čarodejnica s krátkymi ryšavými vlasmi a prívetivo vyzerajúcou tvárou. Držala však prútik výstražne zdvihnutý.

Ozvalo sa hlasné PUK a ja som poskočila. Zacúvala som k Remusovi. Pri nohách sa mi zjavilo otrasné, malé kostlivé stvorenie zavinuté do starej handry. Bol to najhoršie vyzerajúci domáci škriatok, akého som kedy videla. Ten sa ako na povel rozbehol k obrazu a mumlavo sa mu prihováral a klaňal.

Čarodejnica sa snažila s Remusovou pomocou zatiahnuť závesy. Medzi tým sa na schodoch objavil muž so strapatými čiernymi vlasmi a miernym strniskom. Oči mal taktiež čierne ako noc. Poznala som ho zo starej strýkovej fotky. Sirius Black.

"Čuš!" skríkol. Namaľovaná bosorka obrátila svoj pohľad na prichodiaceho.

"TY!" povedala to s takou nenávisťou, a tónom akoby to bola tá najohavnejšia nadávka. Mala som pocit, že jej pohľad je asi taký zabijácky ako tretia neodpustiteľná kliatba. Sirius využil príležitosť a zatiahol závesy, pokým obraz naberal druhý dych. Škriatka poslal preč a zostalo mi jasné, kto je pánom domu.

Vzápätí vytiahol prútik a namieril ho na Remusovu hruď. Zbláznil sa?

"Nerád to robím, ale pravidlá sú pravidlá...Na akom mieste prvýkrát Remus Lupin pobozkal dievča?" zaškeril sa čiernovlasý muž, čo u môjho strýka vyvolalo červenajúcu sa reakciu. Až som mala obavy, že sa transformuje na čili papričku.

"Sirius." Doslova zavrčal vlkolak.

"Len odpovedz, kamarát." Pobádal ho.

"Dievčenské záchody." Precedil medzi zuby, no i tak som to začula. Mierne som vyprskla. Nevedela som si to predstaviť, vlastne pre pokoj môjho žalúdka ani nechcela. Zakuckala som sa, aby som zakamuflovala moje pobavenie.

Sirius so spokojným úsmevom prikývol.

"No, ale chcel by som vám predstaviť moju neter. Už som vám ju spomínal." Pozrel na mňa, na čo som stíchla a spozornela.

"Maryn, toto je môj najlepší priateľ Sirius Black a táto šarmantná pani, to je Molly Weasleyová. Aj ty si už o nich počula."

"To áno. Veľmi ma teší." A bola to pravda. Tešilo ma, že som mohla spoznať strýkových priateľov a začať s nimi nový život.


Odobrali sme sa do kuchyne, kde sa k nám pripojil aj manžel pani Weasleyovej a spustila sa pomerne príjemná debata, až a tému, pri ktorej som celý čas mlčala a neprítomne hypnotizovala škaredého kocúra s pričapeným nosom podriemkavajúceho na Siriusových kolenách. Vtedy som bola témou číslo jeden ja a jediná moja aktivita bolo prikyvovanie na Remusove otázky.

"Och, moja zlatá. Je mi tak ľúto, čo sa stalo. Uvarím ti čaj. A neboj, s nami ti bude dobre." Začala sa prehnane starať pani Weasleyová. Moja reakcia bola len vypleštenie očí zdesením. 'Však nie som malá, budem to musieť vysvetľovať ešte aj tu! Nie som doma...'

"Molly nechaj ju. Pozri, Maryn mi príde ako inteligentná mladá dáma, ktorá sa o seba vie postarať aj sama." Poznamenal Sirius a žmurkol na mňa, za čo si u mňa získal krásne bezvýznamné plus. Už som vedela, prečo je strýkov priateľ. A vedela som, že bude aj môj.


Sranda to začala byť na raňajkách, ktoré boli pre mňa neskorou večerou. Po Mollynom zvolaní k jedlu, priplachtilo do kuchyne s jedálenským stolom ďalších, neviem koľko, ryšavých osôb. Počula som, že Weasleyovci sa vraj na seba hodne podobajú, ale riadne ma zaskočilo, keď som ich videla po pohromade. Jeden ako druhý. Vysokí, pehaví, ryšaví...Všetci rovnako prekvapený výraz v tvári. Ono by to bolo možno lepšie, keby ma tam s nimi Remus nenechá sám.

Ako prvú som osobne spoznala Ginny, jedinú dcéru Weasleyovcov. Vošla akurát, keď som s jedinou prítomnou, Molly, rozoberala rozdielny školský systém medzi Americkou a Britskou čarodejníckou školou.

"Dobré ráno." Pozdravila s veselým úsmevom a uchmatla si výborné miesto blízko misky s toastami. Jediná jej reakcia na to, že som tam, bolo zdvihnuté obočie. Aspoň som si to myslela. Jej zvedavosť bola na ňu priveľká a tak sa z ničoho nič ku mne otočila, pričom som sa mierne strhla.

"Ehm. Ty si.. ty si tá.." nevedela, čo má povedať.

"Áno, som Tá." Zasmiala som sa a podala jej ruku. "Maryn."

"Ginny." Prijala ju a jemne stisla. "Máš chuť na toast?" spýtala sa so žiarivým úsmevom, na čo som len mykla plecom. K čaju by sa hodil.

"Tak si poď sadnúť bližšie, inak o chvíľku nebude ani miesto, ani toasty." Poradila mi a vážne som bola rada, že som jej radu poslúchla a začala si nakladať na tanier. Do miestnosti sa totiž s hlasným PUK primiestnili dve na vlas rovnaké osoby. Pani Weasleyová hodila po nich handru, čo práve držala v ruke:

"Ja vám tie prútiky skutočne zoberiem a dolámem! To by stačilo!"

"Dobré ránečko, mamka, a všetci!" zvolal jeden z nich, a chystal si sadnúť na predtým pravdepodobne jeho miesto, teraz už moje.

"Nemrač sa. Je krásny deň." Žmurkol na ňu druhý a stal si vedľa svojho dvojčaťa.

"Pozri, Fred, tu je dajaké dievča."

"Nevrav, George, ja som myslel, že sa mi len marí, z toľkých horúčkaviek." Zaškeril sa na neho jeho brat, pričom posledné slová úplne zašepkal a ja som si ich oboch mohla obzrieť. Skutočne boli rovnaký až na odtieň oblečenia. V tmavšom modrom bol Fred.

"Nechajte ju a sadnite si už!" neprestala sa mračiť Molly.

"Však jej nič nerobíme!" ohradil sa jeden z nich právom, tuším Fred. Obaja si sadli oproti nám.

"Je pravdepodobnejšie, že ona ublíži nám, teda za predpokladu, že si tá vlkolačica Maryn." To sa už obrátil mojim smerom a zadíval sa mi hlboko do očí, akoby to z nich chcel vyčítať.

"To vieš, že hej." Odvetila som mu.

"To bude jaká pecka s dvoma vlkolakmi pod strechou!" zažiarili obom oči.

"Akými vlkolakmi?" Spýtalo sa práve prichodiace dievča. Ako jediná mala obyčajné hnedé vlasy, teda obyčajné ak nerátame ich objem. Pôsobila tak ako ostatní pomerne milo, no bola zodpovednejšia, to bolo jasne cítiť z jej správania.

"Hermiona!" privítali ju dvojčatá. Ginny už otvárala ústa, že niečo povie, no George ju predbehol:

"Toto je naša nová kamoška, Maryn. Neboj, zatiaľ nehryzie." Ubezpečil ju, na čo sa posadila vedľa a mňa a civilizovane sa so mnou zoznámila.

Posledný sa do kuchyne došuchtal chalan so strapatými vlasmi a tričkom ešte z pyžamy. Namiesto pozdravu poriadne zívol a rozospato sa zošuchol pri stôl.

"Bré." Zamumlal a natrel si chleba čajom, čo u prísediacich vyvolalo salvu smiechu. Jediné šťastie, že ho to zobudilo dostatočne na to, aby sa zorientoval.

"Ale, že by nám tu niekto ponocoval?" pohoršovala sa Hermiona.

"Vymeň si izbu, potom sa možno vyspím." Hodil po nej podráždený pohľad. Skutočne sa zdalo, akoby pár dní nespal.

A potom sa so zvláštnou grimasou zahľadel na mňa. Snažil sa rozpoznať moju tvár, no jeho nechápavý a prihlúply výraz jasne hlásal neúspešnosť pri riešení jeho vnútorného problému.

"Som Maryn." Usmiala som sa na neho.

"Ahoj." Trochu sa pousmial, akoby sa mu začalo vyjasňovať.

"Ale, no Ron, mal by si sa predstaviť!" karhal ho jeden zo starších bratov.

"Nechaj ho. Vidíš, že nevie ako sa volá." Poklepal Freda po pleci George, respektíve George poklepal Freda, a pokračoval: "Mary, toto je náš najmladší brat Ronuško. On je celkom znesiteľný, keď nespí nad tanierom."

"Tak ďakujem." Zamumlal menovaný.

"Vitaj v našej rodine." Zašepkala mi Ginny do ucha a vrátila sa k raňajkám.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stanush Stanush | 3. února 2014 v 17:11 | Reagovat

ja z toho skapem... :D to je taká fasa časť.. ešte by som si rada prečítala ďalšiu no vážne som sa na tom moc zabavila :D joooj už len by chýbalo keby fred a george sa zaľúbili do nej aaaaa už som si to predstavovala :D:D:D bože ja by som mala s tým fantazírovaním prestať :D ale vážne skvelá časť poprosím si ďalšiu ... :D ps. joj chcel a by som byť na ich mieste alebo asopn s nimi :D:D: zavisť!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!! :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama