Príhody z papiernictva

3. ledna 2014 v 9:57 | Tery |  Bravčová krkovička na karfióle
Začnem s tým, že vám vysvetlím prečo som sa rozhodla písať práve o niečom takomto. Napadlo mi to v noci okolo druhej, keď všetci, dokonca aj nás večne štekajúci pes spali, len ja som stále bdela. A ako to už často býva, nápady, ktoré vám napadnú v takejto pokročilej nočnej hodine sú buď prudko geniálne alebo totálne príšerné. Ale späť k veci. Už zopár rokov brigádujem v našej rodinnej firme- malom papiernictvo-hračkárstve. Aj keď sa tam, hlavne počas školského roka, nevyskytujem často (aspoň nie tak často ako by moje rodičovstvo uznalo za dostatočné) už sa mi prihodilo zopár veselých príhod. Tak prečo sa o ne s vami nepodeliť ?




Začnem mojou neobľúbenou príhodou. Je to jedna z početných negatívnych skúseností. Táto story sa odohrala asi pred tromi rokmi- mohla som mať teda cca 13 rokov. Naši ma už vtedy aktívne zaúčali do tajov predávania, ale pravdepodobne kvôli môjmu mladému výzoru mi väčšina ľudí nechcela veriť, že tam naozaj pracujem (nie, že by som im to vyčítala, vyzerala som naozaj mladšie). Jedného dňa (dajme tomu, že to bola sobota) prišla do obchodu babička. Ničím nevyčnievala z radu bežných, sivovlasých, vetchých, okuliarnatých babičiek aké stretnete na každom kroku, jedine tak tým, že mi bola nesympatická. Zamierila k pohľadniciam a chcela niekoho, kto by jej mohol poradiť, pretože ona, napriek obrovským starodávnym okuliarom na nose, čuduj sa svete, zle vidí. Bola som za ňou poslaná ja, podľa pravidla, ktoré platí všade: najmladší z kolektívu schytá najhoršiu robotu. Chcela pohľadnicu pre vnučku, ktorá mala mať narodeniny. Nepamätám si presne koľko mala mať jej vnučka rokov, ale určite to nebol vek akému by sa dostalo tej cti byť vytlačený veľkými zlatými (poprípade striebornými) číslami na niektorej z pohľadníc. A babička chcela poslať vnučke len pohľadnicu, na ktorej by bol vytlačený veľkými zlatými (poprípade striebornými) číslami jej vek. No, a takú sme, ako vám už isto pomaly dopína, nemali. Nuž, nastal problém a keďže som nechcela sklamať zákazníčku padol návrh zakúpiť pohľadnicu, na ktorej sa daný vek dá nastaviť. Chápete, sú tam čísla, ktoré sa posúvaním takých dvoch koliesok dajú meniť, čiže tam môžete nastaviť ľubovoľný vek. Teta z toho bola mierne domotaná, naozaj neviem či som jej to tak zle vysvetlila alebo už bola mešuge. V každom prípade po mne začala kričať. Na malú nenápadnú kostnatú babičku vedela kričať dosť nahlas (možnože to bola bývalá učiteľka, čo by vysvetľovalo aj jej psychickú nestabilitu). Bola som vyhlásená za kacírku, milovníka nových technológií, človeka čo nemá rád starých ľudí, antikrista, vyznávačku podivných praktík, človeka čo nevie nič vysvetliť a podobne. Pohľadnice s nastaviteľným vekom boli satanov vynález, zlé, nepochopiteľné, príliš moderné, nepekné, príliš zložité pre starých ľudí... no, babi sa proste rozohnila... Ja som tam stála s pohľadnicou v ruke a nechápala som čo som spravila zle, že po mne niekto tak ziape. Bola som z toho ešte viac mešuge ako bola stará pani z tých "bohorúhačských pohľadníc" a tak som sa proste rozplakala. Niekedy v tomto momente zakročil ocino. Nakričal na ňu nech po mne nehučí, že som nič nespravila, ešte raz jej s krikom vysvetlil princíp toho "satanovho vynálezu" a mňa poslal preč. Babička dokričala, vynadala môjmu otcovi do satanášov, otočila sa a s triumfálnym vyhlásením, že ide radšej do Tesca odišla. Ja som sa po pár minútach upokojila a všetko bolo v pohode, teda, neviem ako dopadla tá babička. Možno v Tescu našla vyhovujúcu pohľadnicu, ktorá nebola takou nehanebnou, možno ju po tomto zážitku trafil šľak, možno zrazil autobus a možno si dodnes niekde, ďaleko od tých bezbožných pohľadníc, spokojne žije. Ja som sa poučila, už nikomu nepredávam pohľadnice s nastaviteľným vekom (pokiaľ ich vyslovene nechcú) a snažím sa vyhýbať babičkám vyhľadajúcim pohľadnice...
Toto bolo zatiaľ jediný krát, čo sa niakemu zákazníkovi podarilo rozplakať ma. Proti babičkám a dôchodcom nič nemám, väčšinou sú to milí (občas trocha zmätení a nahluchlí, česť výnimkám) a veselí ľudia, ale niekto, kto vybočuje z radu sa nájde vždy...

Pri písaní tohto blogu nebolo ublížené žiadnym zvieratám. Jeho účelom nebolo nikoho zosmiešniť, ohovárať, očierniť, obieliť ani ozeleniť, len sa podeliť so stresujúcim zážitkom.


Za prečítanie blogu a prípadné komentáre ďakujeme.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | Web | 3. ledna 2014 v 10:30 | Reagovat

:DDD čooo? :DD
sa divím, že sú ti starí ľudia sypmatickí a pripadajú ti milí a veselí, ja poznám asi dvoch naozaj milých a veselých, všetci ostatní sú protivni, uhundraní, nechápaví a maximálne zamindrákovaní. :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama