Kapitola 3. Ešte jeden začiatok a prvý koniec -2

3. ledna 2014 v 10:15 | Mery |  Moony
Zasa som to musela rozdeliť.. :) Príjemné čítanie.


Čierne letné šaty s čipkou, čierne baleríny a veľká spona na moje vlasy, prekvapivo tiež čiernej farby. Obzerala som sa v zrkadle, čo mi priniesla jedna milá čaromedička. Svoj výzor by som mohla skonštatovať: celkom pekná, no bránili mi v tom zranenia. A zarmútená tvár.
Odkrívala som k posteli, kde som si cez plece prehodila malú taštičku. Čiernu. Boli v nej len vreckovky a modlitebná knižka.
Prútik mi priniesol Remus včera a tak som ho mala konečne pri sebe. Už ho nikdy nenechám doma. Nikdy. Pripla som si ho k taštičke.
Niekto zaklopal.
"Vstúpte." Privítala som Remusa, ktorý si ma prezrel. Mal na sebe čierny slávnostný habit. To, že je slávnostný som vedela len vďaka tomu, že bol zachovalejší ako ostatné, čo nosil.
"Pripravená?" Vzal mi tašku s vecami opretú o posteľ.
"Skoro." Šepla som a rozhliadla sa po izbe. Bola prázdna. Na posteli ležala posledná vec, ktorú som potrebovala. Ruža. Vzala som ju do rúk. V zrkadle sa odrážal pohľad na veľký biely kvet v puku svietiaci na čiernom pozadí. A tak to malo byť. Čierna a biela. Koniec a začiatok.
"Už môžeme." Prikývla som a odkrivkala smerom von, kde som sa naposledy rozlúčila s mojím liečiteľom a čaromedičkami. Nemocnicu som nechala za sebou, rovnako ako spomienky na posledné noci v nej, plné bolesti.

Remus ma vzal do kostola. Bolo ešte skoro. V laviciach ticho sedelo len pár babiek v tmavom. Mňa posadili dopredu. To sa mi príliš nepáčilo, ale budiš. Paličku som si položila vedľa seba a čakala som. Remus šiel vziať moje veci domov, kým nezačne omša za mojich rodičov.

Z tichého rozjímania ma vyrušil tvrdý dopad na lavicu vedľa mňa.
"Ahoj." Paige. Mala tmavomodré šaty a čierne bolerko. Vlasy v zložitom účese a bola prosto krásna. Tonyho som však nevidela.
Popravde prekvapilo ma, že sa ku mne priblížila. Prišla ma pozrieť do nemocnice, hneď na druhý deň, no vtedy sa nezdržala a pri pohľade na mňa zdrhla. Nečakala som, že tu bude sedieť so mnou.
"Je mi to ľúto. Úprimnú sústrasť." Zatvárila sa ľútostivo a ja som sa na ňu smutne usmiala.
"Ďakujem, ale prosím ťa stíš volume." Šepla som jej, lebo v kostole sa jej zvonivý hlas riadne ozýval a pár babičiek za nami si už pohoršene šepkalo.

Nasledujúce dve hodiny som zostala ako v tranze. Omšu som ticho presedela. Kráčala som na čele smútočného sprievodu, teda ak sa môj pohyb dal kráčaním nazvať. Bol to skôr nútený presun z kostola na cintorín. Tam, som taktiež len ticho stála a s kamennou tvárou hľadela do hrobu, v ktorom sa stratili moji dvaja najbližší ľudia. Automaticky som za nimi hodila bielu ružu. Počula som ako dopadla na drevenú truhlu. Pôjde s nimi. Aj ja by som chcela...
Plakať som neplakala takmer vôbec. Obrnila som sa proti tomu. Vtiahla som sa úplne do svojho najhlbšieho vnútra, kde som sa schúlila do klbka a povedala si, že to nejako pretrpím. Trhalo mi srdce, keď mi rodičov definitívne odtrhli od života a strčili ich tri metre pod moje nohy. Chcela som kričať, trhať, plakať...urobila by som čokoľvek len nech mi ich vrátia späť.
No na mne to však vidieť nebolo. Dala som si na tom záležať. Hoci, Remus si robil starosti. Hádam desaťkrát sa ma spýtal, či som v poriadku. Čo bola dosť hlúpa otázka. Keď sa mi pozrel do očí zistil odpoveď.
Cítila som sa osamelá a taká neúplná. Na sto percent mi roztrhli srdce a jeho kúsky vložili do truhiel k rodičom. Takto ale aspoň viem, že zostanem navždy s nimi.
To, že sa obrad skončil som zistila podľa toho, že všetci stíchli. Zbor prestal spievať. Farár sa blížil ku mne. Najväčšmi ma však o tom presvedčila veľká kopa hliny a na nej poukladané vence a kvety. Tam pod nimi, tam sú ľudia, ktorým vďačím za život, za to, že ma vychovali a že sa o mňa starali. A ja sa im už nikdy nebudem môcť odvďačiť. Tá myšlienka hrozne bolí.
"Úprimnú sústrasť a nech vám Boh pomáha." Povedal farár a požehnal mi.
'Tak fajn. Už to začína.' pomyslela som si otrávene. Prišla časť, ktorej som sa najviac desila, no akosi som tajne dúfala, že na to celé zhromaždené osadenstvo zabudne. Veľká čas nášho mesta a všetci moji známy, čo sa prišli rozlúčiť s mojimi rodičmi, sa chceli rozlúčiť aj so mnou, a ako by sa dalo očakávať so slovami: úprimnú sústrasť.
Zakaždým, keď som tú vetu začula, som zaťala zuby. Viem, že väčšina z nich to myslí úplne vážne, ale vždy, keď mi to niekto povedal bolo, akoby mi nakričali do tváre, že som bezmocné chúďatko. Navyše slušnosť káže poďakovať a tak ako keby ďakujem za to, že si o mne ľudia myslia také veci. Asi mi už z toho ďakovania a želania úprimnej sústrasti šibe. Komu by však nie? Veď pri čísle 68 som to už prestala počítať. Iba ma to viacej deptalo.
Keď som vybavila všetkých tých ľudí, ktorí mi túžili povedať pár milých slov o tom ako so mnou súcitia a zostali sme s Remusom sami, bolo to ako by ma konečne vypustili z klietky plnej smutných papagájov. Lepšie som sa oprela o palicu. Za ten čas, čo som stála, ma noha zas rozbolela.
"Mali by sme ísť, Maryn." Zavelil Remus. Začínalo sa zmrákať.
"Dobre." Súhlasila som. Naposledy som sa pozrela k hrobu mojich rodičov. "Ahojte, uvidíme sa... A ďakujem." Šepla som sama pre seba a išla za odchádzajúcim strýkom.
"Vravela si niečo?"
"Nič." Namietla som a v duchu sa rozlúčila s týmto miestom i s rodičmi.

Náš dom, bol taký pustý a prázdny, až mi z toho prišlo zle. Tak ako mi Remus nakázal, nezdržiavala som sa a zbalila si do kufra len tie najdôležitejšie veci. Medzi inými aj pár kníh, náramky priateľstva od Paige, pár drobností od priateľov a rodičov a najmä ich spoločnú fotku. Kývali mi, keď som ju vkladala do kufra. Zmocnil sa ma beznádejný pocit straty, a tak som radšej kufor rýchlo zavrela a porozhliadla sa okolo.
Všetko mi pripomínalo našich. Maminkina rozčítaná kniha. Ocinove habity do práce. Hodiny, ktoré vždy súhlasili s rodičovským slovom. Charlieho miska. Plná vody, akoby sa mal vrátiť.. Iba ticho domu mi šepkalo, že neprídu.
Utrela som si slzy. S tým, že sa do tohto domu už nevrátim. Nevrátim, pretože mi bude pripomínať všetko, čo som stratila. Otočila som sa na päte zdravej nohy, a "vybehla" z domu. Ocitla som sa pod hviezdnou oblohou. Aj keď som mala naponáhlo, odchádzali sme až krátko pred polnocou. Tento fakt ma dosť zarazil.
Remus ma čakal vonku. Bol zbalený už dávno.
"Pripravená?" venoval mi otázku.
Prikývla som. Slová som nemala. Remus odriekal nejaké zaklínadlo smerom k nášmu domu.
" Keby dačo, môžeš sa sem kedykoľvek vrátiť. Čas vášmu domu neublíži." Vysvetlil strýko svoje konanie a ponúkol mi ruku.
"Premiestňovala si sa už mimokontinentálne?"
"Nie. Aký je v tom rozdiel?" Spýtala som sa.
"Vlastne nejaký. Len ma nepusti skôr ako budeme pevne stáť na mieste." Ozrejmil mi situáciu.
"Kam vlastne ideme?"
"Do Londýna. Do tvojho nového domova." Povzbudivo sa na mňa usmial a moja dlaň vkĺzla do tej jeho. Vzápätí prišlo očakávané trhnutie pri pupku. Všetko sa zmiešalo do farebnej masy, z ktorej môže prísť človeku ľahko zle. No pred tým som ešte stihla zahliadnuť niečo biele. Naše zavreté vchodové dvere.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stanush Stanush | Web | 3. ledna 2014 v 13:37 | Reagovat

och bože.. toto bolo také krásne.. ja som teraz strašne citovo :D že rozladená.. takže mi pri tom trošku aj tiekli slzy.. :) takže poprosím si čo najskôr ďalšiu časť! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama