Kapitola 3. Ešte jeden začiatok a prvý koniec -1

3. ledna 2014 v 10:14 | Mery |  Moony
Takže, túto kapitolu by som chcela venovať Stanush. Jedinej osobe, ktorá to tu číta :) Ďakujem.



Otvorila som oči. Nič sa nezmenilo a tak som ich opäť zavrela. Nechcela som len tak hľadieť na bielu nemocničnú stenu. No potom sa mi zas vracali pred oči obrazy spred šiestich dní. Greg, plačúca mamina, les, vlkolak, moje doráňané telo, tváre ľudí z mesta, Paige, ktorá pri pohľade na mňa ušla, liečiteľ Vofheal, bolesť po nových zisteniach... všetko sa mi to miešalo nepríjemne dokopy, až som zas otvorila oči.
Na lícach som pocítila svoje studené slzy. Na moje počudovanie som ich ešte stále mala dosť. Za posledné dni som už plakala toľko, že by sa zdalo, že tie slzy odniekiaľ čarujem.
Každopádne dôvod by sa na to našiel. Možno by sa tento týždeň dal označiť za najhorší v mojom živote. Ak by som to zhrnula do pár viet bolo by to asi takto:
Najprv mi smrťožrúti zabili otca, potom mi vlkolak zabil aj druhú polovicu rodiny vrátane môjho psa. Akoby to nestačilo, ten vlkolak, je môj strýko, čiže jediný žijúci príbuzný a ešte za mnou nebol v nemocnici, po tom, čo ma takmer roztrhal. A čerešnička na tejto tragickej torte je, že i zo mňa sa stala beštia. Je takmer isté, že aj ja som vlkolak.
Obávam s avšak, že takýto negatívny a skleslí prístup k udalostiam mi moc nepomôže. Vstať z postele budem môcť už zajtra, na pohreb oboch mojich rodičov a potom by som sa mala asi vzchopiť. Neviem, či to však zvládnem, keby tu bol aspoň Remus...

Viem, pár vecí je asi dosť metúcich.
Čo sa mojej mamini týka, Remus ju roztrhal, keď ma bránila. Na koniec ma však zachránili ľudia z mesta. Bolo ich na Remusa priveľa a tak zdrhol. Mňa vraj priniesli do nemocnice a odkedy sa povrávalo, že je zo mňa vlkolak všetci sa mi oblúkom vyhýbali, teda až na môjho liečiteľa. Tuším bol mojou bytosťou priam fascinovaný, čo bolo teda riadne na hlavu.
Ja svoje Vlčie Ja nenávidím, ak ho mám. Zabilo mi predsa mamu. Úprimne, desím sa ďalšieho a môjho prvého splnu.
Čo sa Remusa týka, tak to je dosť jasné. Bude musieť zostať so mnou, keďže mi je jasné, že ocino všetko, aj mňa, zanechal jemu. To by som vlastne bola aj celkom rada.
Mám dôvod ho nenávidieť, to je pravda, no ja ho mám pre mňa z neznámeho dôvodu ešte radšej, ako som ho mala predtým. Asi je to proste jediný človek na tomto svete, ktorý je so mnou nejako spojený. No mrzí ma, že sa ešte neukázal...Dúfam, že je v poriadku.

Pretrela som si tvár. Zahľadela som si na ruky. Iba pár chrastičiek. Dlhých škaredých, ale chrastičiek. Na tvári som nemala ani škrabanec, iba jednu hrču skrytú pod vlasmi, čo sa zranení na hlave týka. Trup bol plný podliatin a zopár ďalších škrabancov. Odokryla som si nohy a vyhrnula si šaty. Ľavé stehno som mala celé previazané hrubým obväzom. Pod ním sa ukrývala moja najškaredšia rana. Druhá noha bola tiež dodriapaná, ale podstatne menej.
Miestnosť bola prázdna, až na moju posteľ, stolík s liekmi, jedno okno a palicu opretú o posteľ. Potrebovala som ju pri chodení, lebo som na ohryzenú nohu nemohla stúpať. Už bola vďaka liekom a medickým čarom takmer v pohode, ale bolela stále.
Dvere boli pootvorené, no prichodiaceho som si inštinktívne uvedomila, aj keď som ho nepočula. Pozrela som tým smerom a na tvári sa mi rozlial pokoj a potešenie, na čo Remus odpovedal prekvapeným výrazom. Posunula som sa na posteli, nech má kam si sadnúť.
"Som rada, že si v poriadku." Oslovila som ho.
"Ja som. Ale ty nie." Zrútil sa vedľa mňa a ja som mala pocit, že ho dačo premenilo, na klbko nešťastia. "Prepáč."
"Nie. Ty mi prepáč. Spôsobila som ti zbytočné problémy." Zvesila som hlavu. Keby nevbehnem do toho lesa, keby proste zostanem doma, nič by sa nebolo stalo.
"Maryn, prestaň. Môžem za to ja. Nemal som sem chodiť. Zničil som ti život, mohla...mala by si ma prinajmenšom nenávidieť." Zaprotestoval
Chcel povedať ešte niečo, ale ja som mu do toho skočila: "A predsa ťa mám rada."
"Ty sa usmievaš?" Neveril vlastným očiam. A môj úsmev sa rozšíril.
"Uvedomuješ si, čo sa stalo?" Spýtal sa ma, na čo som prikývla.
"A uvedomujem si, čo bude ďalej. Navyše plakať som už plakala dosť a myslím, že našim by sa páčilo, keby som šťastná a netrápim sa kvôli nim. Však im je už tam, kde sú, dobre." Dosť som nad tým premýšľala a myslím, že tento záver je pomerne správny.
To sa už uvoľnil aj môj strýko. Neusmieval sa, práveže mu pribudli ďalšie vrásky, ale už nebol taký zničený.
"Dospievaš." Skomentoval. "Prepáč, že som neprišiel skôr. Musel som vybaviť nejaké veci. Mám už čo to naplánované, no chcem vedieť aj tvoj názor. Ak nechceš nemusíš odpovedať, ale ako si to teraz predstavuješ?"
"Veľmi jednoducho. Chcela by som bývať s tebou. Najlepšie, niekde ďaleko odtiaľto. Chcem na posledné dni zabudnúť." Pozrela som na naňho s nádejou v kladnú odpoveď.
"Čo by si povedala na Londýn? A zmenu školy? A nový začiatok, ak by si chcela..."
Bolo to, akoby som sa topila a neponúkol mi koleso na záchranu, ale rovno by ma naložil na záchrannú loď. "Myslím, že by to bolo skvelé." Pomoc som prijala. Vďačne. Bola som rozhodnutá začať odznova. Bez ohľadu na minulosť, či už ďalekú, alebo tú, čo sa stala iba včera.
"Kedy odchádzame? Môžem si vziať nejaké veci zo starého domu?" snažila som sa byť aspoň trošku nadšená, ale zabolelo. Remus ma navyše prekukol.
Objal ma a mne opäť začali tiecť slzy. Po prvý krát som sa vyplakala tak, že som cítila, že sa niečo aj mení. Akoby sa vyplavoval zo mňa všetok smútok, akoby som tým uzatvárala túto pochmúrnu kapitolu môjho života.
Zverila som sa mu, že mi hrozne chýbajú, a že boli najlepší rodičia na svete, a že ich už neuvidím a on ma len ticho hladkal po vlasoch, kým sa zo mňa vyplavila všetka bolesť, ktorá sa tam doteraz zbierala.
Uvedomila som si, že nie som sama, že mám predsa tohto človeka, ktorý tam bol, sedel vedľa mňa na posteli a ja som sa chystala s ním nasťahovať do Londýna. Mám ešte predsa Remusa. Už nič nebude zlé.
Čosi mokré sa mi zjavilo vo vlasoch. Pozrela som na Remusa. I jeho to mrzelo.
"No tak, už to bude dobré. Máme jeden druhého a spolu to zvládneme." Usmiala som sa a on tiež.
Začneme odznova.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stanush Stanush | Web | 3. ledna 2014 v 13:29 | Reagovat

aww... bože.. chudatko :( ale paradne :D idem dalej!!!! :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama