Kapitola 2. Protivlkodlačí elixír -2

27. prosince 2013 v 11:56 | Mery |  Moony
Takže pokračovanie.



"Som domá!" Oznámila som tichému domu, hneď po zatvorení vchodových dverí. Očakávane sa predo mnou zjavila hromada Charleiho chlpov, ktorú som s radosťou vyobjímala. O líce sa mi obtrel studený psí čumák, a tak som radšej zo seba tú huňatú potvoru striasla.
"Maryn, som rada, že si už doma. Aspoň ty." Povedala mi nervózne mamina stojaca vo dverách do obývačky. V ruke držala rozčítanú knihu. "Ako sa má Paige?" spýtala sa a snažila sa zahovoriť svoj nepokoj. Mňa však neobalamutila.
"Má sa dobre. Mami, čo sa deje?" podišla som ku nej a zaviedla ju ku gauču. Tam sa maminka uvelebila a roztvorila knižku dakde v strede, úplne mimo záložky.
"Nič." Zaklamala.
Zaškrípala som zubami a vydýchla. "Mami..."
"Ja neviem. Ocko ešte neni doma. Mám zvláštny pocit, odkedy odišiel Remus. Akoby som na niečo zabudla, alebo ja neviem, prepáč, Mary, ale niečo ma hrozne znútra hlodá."
Ach, moja útlocitná, stresujúca mamička.
"Upokoj sa mami. Spravím ti čaj." Potľapkala som ju po pleci a jej sa trošku uľavilo, čo som spoznala podľa toho, že si prelistovala knižku na správnu stranu.
Charlie sa vyvalil pri mamine nohy a tak som odbehla do kuchyne sama. Ako náhle mi však zrak dopadol na linku stuhla som. Otvorená fľaštička s čiernym elixírom, vypitým iba do polovice, ma priklincovala na mieste. Prečo Remus neužil celý odvar, mi zostalo záhadou, no silou myšlienok som sa donútila zachovať pokoj a zazátkovať ampulku. Pripravila som čaj aj pre seba. Poriadne silný čaj. Niežeby to bol zámer, ale pri jeho príprave som vďaka zblúdeným myšlienkam nedbala na čas lúhovania. Dúfam, že dnes nepôjde nikto do lesa. Postačí strýkovi polovica elixíru na zachovanie si zdravého umu? Snáď sa nič nestane. Hej.
"Treba myslieť pozitíve." Povedala som si sama pre seba na hlas. Vzala som opatrne pariace sa šálky a s úsmevom vošla do obývačky za maminou. Naservírovala som jej bylinkový nápoj, ktorý bolo čoskoro cítiť po celej miestnosti. Charlie iba mierne pokrčil nosom, no neprotestoval. Ja som si zas upokojujúce výpary vychutnávala. Pôsobili na mňa ako elixír pokoja.

Ibaže ani táto chvíľa netrvala večne. Ako ani žiadna iná.
Zaklopanie na dvere. Celkom obyčajné, akoby mali prísť celkom normálni očakávaní hostia. Akurát, že to bolo úplne naopak. Mamina so zdvihnutý obočím uvítala do obývačky, v ktorej som čakala, ocinovho kolegu s vážnym výrazom v tvári. Poznala som ho z videnia, no najmä z ocinovho rozprávania. Tuším sa volal Greg. Už len to mi zovrelo srdce. Čo tu nie je v poriadku?
"Môžem vám niečo ponúknuť?" snažila sa mamina tváriť pohostinne, ale vedela som, že je tiež nesvoja.
"Nič ďakujem pekne. Ale poprosil by som vás aby ste si sadli. Totiž nie som poslom dobrých správ."
"Čo sa stalo?" Mamina sa doslova zrútila do kresla.
"Je mi to veľmi ľúto, no dnes sme vpadli do starého smrťožrútskeho sídla. Na preverenie. Nikto tam nemal byť. Netušili sme, že by sa mohlo niečo také stať, ale traja naši aurori prišli o život. Medzi nimi aj váš manžel. Úprimnú sústrasť. Ak by ste čokoľvek potrebovali pokojne sa ozvite."
Zavládlo ticho. Čo iné by sa dalo čakať. Mamina sa so slzami v očiach vzala list, ktorý jej ocinov kolega podával. Zapínalo jej to pomaly. Ale mne ešte pomalšie. Stále som si hovorila, že to nie je pravda.
"A.. prečo? Čo? Nie.." začala som koktať.
"Je mi to ľúto maličká. Tvoj ocko už domov nepríde."
"Nie!" skríkla som. Vedela som, že klamem, ale bolo mi to jedno. Bolo mi jedno, že mi povedal maličká, bolo mi jedno, že ma vidí plakať. Pretože slzy sa mi kotúľali po tvári a nechceli prestať, tak ako ja som nechcela veriť. Vedela som, že ak by som si to pripustila, tak to bude bolieť tak urputne ako nič do teraz.
Pozrela som na maminu. Chcela som zistiť či ma podporí, no ona iba nemo ronila slzy do dlaní.
"Nie.." šepla som. Pokrútila hlavou. "To nie je pravda."
"Prepáč. No...asi vás nechám... Dovidenia." Ospravedlňujúco na mňa pozrel ocinov kamarát a s dosť vykoľajeným výrazom, doslova zdrhol z nášho domu presiaknutého ponurou atmosférou. Ja by som tiež odišla.
"Mami. Nie. On...on nie..." pozrela na mňa so zúfalým výrazom na tvári. Zostala bez nádeje na rozdiel odo mňa.
"On žije. Ide domov. Stala sa niekde chyba. Uvidíš, mami, ja ho nájdem." Vyhlásila som čo najrozhodnejšie a predsa som mala pocit, že to hovorí niekto iný, kto sa snaží upokojiť ma.
Vzápätí to však bolo moje telo, ktoré sa rozbehlo von kričiac po ocinovi, bežiac cez ulice v pätách s maminou a Charliem. Bola som rada, že sa chcú ku mne pridať. Až neskôr mi trklo, že ma chceli zastaviť. Ľudia sa za nami obzerali, nikto ma však nezastavil a tak som dokázala až vybehnúť z mesta a nejakým zázrakom sa dostať pod les. Temnota medzi stromami ma nabádala, nech idem hľadať aj tam. A možno to bol osud, čo ma tam vlákal, možno bludičky, či moje halucinácie, ale bežala som ďalej po lesnej cestičke. Zabáčala som do chodníčkov vychodených zverou. Kričala som, pokým som vládala, potom som už iba chrapčala. Sem tam som začula aj maminu, predierajúcu sa kdesi za mnou. Každým mojím krokom les hustol a stále ťažšie a ťažšie sa mi dostávalo pomedzi stromy a kríky.
"Mary, nie!" začula som výkrik plný hrôzy. Odignorovala som ho ako ostatné pred ním. Zaznel akurát, keď som sa predrala, s Charliem po boku, mladým porastom agáta na rúbanisko zaliate mesačným svitom.

Ocitli sme sa na okraji deformovanej elipsy, ktorú tvorili nízke agáty ,také akými sme sa sem pred chvíľou dostali aj my, a stromy. Po celej ploche rástla nízka drsná tráva sotva po členky s pár kvietkami sedmokrások a fialovej ďateliny. Všetko však malo bledý odtieň, až mi ponaskakovali zimomriavky. Všetko mi prišlo akési studené a bez citu. Striasla som sa a rozhliadla sa okolo seba.
Najprv mi zrak padol na zvláštny balíček trochu bokom. 'Obyčajná igelitka' pomyslela som si. Chcela som vykročiť smerom k nej, no čosi ma zastavilo. Šuchnutie na druhej strane čistinky. Pozdvihla som pohľad tým smerom a zadívala sa do divokých hladných očí nejakého ozrutného zvieraťa.
Zastonala som. Tie oči mi boli nejaké povedomé.
Zver vkročil do mesačného svetla. Po prvý krát som videla vlkolaka a vtedy som si uvedomila, že chcem, aby to bolo aj naposledy.
Môj psík len so zatiahnutým chvostom cúval späť.
Tvor zavrčal. Mamina sa s hlasným komentovaním predrala za mnou. Narazila mi do chrbta a keď uprela pohľad na svojho švagra, zmeravela. Následne sa z vkolačieho hrdla vydralo dlhé krvilačné zavytie.
Mamina vytiahla prútik a postavila sa predo mňa. Vlkolak sa ani nepohol. Skúmal nás pohľadom.
"Nie, možno vie kto sme." Šepla som jej do ucha, pričom som nespustila pohľad z Remusových očí. Snažila som sa z nich niečo vyčítať, no nešlo mi to práve najlepšie. Popravde, nešlo mi to vôbec.
Spravila som pár krokov jeho smerom. Snažila som sa tváriť vľúdne, a zároveň som odriekavala modlitbu, nech protivlkodlačí elixír funguje, ako má.
"Remus..." zlyhal mi hlas a tak som prehltla navretú guču strachu v hrdle a pokúsila sa ho osloviť ešte raz.
"To som ja. Maryn." Stíchla som, keď sa pohol. Bol to pohyb pomalý, akoby váhavý.
Môj psík to však bral ako jasné útočné gesto. S divokým štekotom sa rozbehol proti väčšiemu protivníkovi, aby chránil svoju paničku. Bola to chyba. Strýko ho odhodil dakam do psieho neba. Otočil sa späť naším smerom.
Nečakane sa však rozbehol proti mne. Nespoznal ma, to som si ešte stihla uvedomiť. Tak ako som si uvedomila mamin výkrik. Zaklínadlo, ktoré preletelo tesne popri vlkolakovi. Nebol to môj strýko. Bolo to nebezpečné hladné zviera, ktoré po mne skočilo. Prvou reakciu bolo, že som si chránila rukami tvár a krk. To mi asi zachránilo život. Ťažko povedať, či to bolo to alebo pri mne stáli všetci anjeli strážny, jedným z nich však potom bola aj moja mamina. Remusa sa jej však podarilo zasiahnuť až po tom, čo ma zrazil svojou váhou na zem a vyrazil mi dych. Kúzlo však bolo pre neho iba ako dotieravá mucha. Obzrel sa síce po mamine, ale mňa mal už v pazúroch a tak som bola pre neho lepšou korisťou.
Triasla som sa strachom a bolesťou zo škrabancov, odrenín. Vlkolak ma pritlačil na zem. Zo všetkých síl som sa snažila zostať pri vedomí. Vedela som, že by som sa neubránila, no chcela som sa o to pokúsiť, aj keď bolo pre mňa pomerne lákavé ísť za ocinom. Pud sebazáchovy bol však v tej chvíli ten najsilnejší inštinkt. Rukami som si chránila hlavu, tými som pohnúť nemohla, tak som kopala nohami. Tie vlkolaka zaujali natoľko, že po nich chňapol.
Zjačala som. Bolesť bola otrasná. Akoby mi niekto vrazil nože do stehna. Všetko začalo byť hmlisté. Strácala som veľa krvi. Bolelo to. Na tvári som cítila mokré slzy, na nohách mazľavú krv. Jediné, čo som si v tej chvíli želala, bolo, aby tá bolesť prestala. Napĺňala totiž celé moje telo. Myslela som, že ma celkom zničí.
No postupne som ju prestala vnímať. Už sa nado mnou netýčil vlkolak.
Okolo mňa lietali iskričky. 'Zaklínadlá' šepkal môj čarodejnícky inštinkt. Všetko bolo krásne farebné. Keď som bola malé dievča sledovala som muklovské novoročné oslavy. Bolo to, akoby som sa ocitla v strede toho ich ohňostroja. Všade plno teplých svetielok a hluku.
Hoci sa mi ťažko nadvihovala hruď. Rehotala som sa. Zavrela som oči a smiala som sa ďalej. Po tvári mi stekali zmiešané slzy smiechu a bolesti. Mala som pocit akoby vo mne horeli ohníčky, ktoré ma šteklili a zároveň spaľovali celé moje vnútro. V hrudi mi rástol tlak a teplo. Postupne bolo väčšie a väčšie až mi prenikalo do končekov prstov ešte aj na nohách. Explodoval aj vo mne jeden ohňostroj? Je toto koniec? Ak hej, tak sa mi celkom páči...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Stanush Stanush | Web | 28. prosince 2013 v 11:52 | Reagovat

majulka moja.. poviem ti že pri čítaní tejto poviedky vážne strácam dych,.. je dokonalá.. a to ti vravím úprimne zo srdca.. pretože u mňa je dosť problém, aby ma nejaká poviedka nadchla a začala som ju čítať.. ale toto je eňo ňuňo.. :) proste úžasne! :) chcem pokračko! čo najskôr! ;-)

2 Billyspeer Billyspeer | E-mail | Web | 3. března 2017 v 19:36 | Reagovat

wh0cd719038 <a href=http://cialisonline2017.com/>Viagra Cialis Levitra</a>

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama