Kapitola 2. Protivlkodlačí elixír -1

27. prosince 2013 v 11:56 | Mery |  Moony
Takže povianočná kapitola :D Škoda, že som ju mohla musela rozdeliť. Snáď sa vám bude páčiť a prajem veselé Povianoce.



Remus mi svojím včerajším vyhlásením spôsobil maximálne nepokojnú noc. Ráno som sa zobudila s dekou omotanou okolo nôh a bola som rada, že som si zo svojich snov nepamätala ani ň.
Charlie na mňa placho pozeral veľkými hnedými očami zo svojho pelieška. Nechcela som si ani predstaviť ako som musela v noci kopať.
Ranné slnko sa snažilo dostať cez zatiahnuté červené závesy, čo vytváralo v mojej izbe nechutne ružovú atmosféru. (Ako, nič proti ružovej, ale existujú aj sympatickejšie farby.) Pozbierala som sa, scivilizovala a ticho, mátožne sedela na posteli. Cítila som hebké bavlnené obliečky, smrad môjho psa a so zatvorenými očami som počúvala zvukom rána. Za oknami poletovali škriepiace sa vrabce, v kuchyni buchli dvierka a začula som aj dych ako svoj, tak i môjho hafana. Uspávalo ma to.

Nakoniec som vďaka Charlieho prosbám pozbierala všetky sily a odhodlane ho vypustila na chodbu, pričom okamžite trielil k dverám. Pustila som ho na dvor a poctila maminu svojou prítomnosťou v kuchyni.
"Dobré ránko. Omeletu alebo hrianky?" privítala ma so sviežim úsmevom, ktorý som jej popravde závidela. Zošuchla som sa na stoličku a predniesla jej svoj výber. Postavila predo mňa tanier plný úžasne voňajúcej žltej zmatlaniny spolu so šálkou čaju.
"Ďakujem." Slušné chovanie. Na tom si naši dosť zakladajú.
Mamička si ku mne prisadla, keď sa do miestnosti dovliekli aj tatino s Remusom. Na spoločných raňajkách som sa podozvedala o plánoch na dnešný deň a potešilo ma, že rátali aj so mnou. Lepšie povedané, že Remus bol ochotný vziať ma so sebou do špitálu, kam si šiel pre siedmu dávku protivlkodlačieho elixíru. Tato má nejakú prácu a mamka sa obetovala a bola v neďalekom lese pohľadať pekné miesto pre Remusa na noc. Dohodli sa na tom, že mi ho neukážu, aby ma nepokúšalo ísť si pozrieť polnočné cirkusové predstavenie s hlavnou atrakciou - vlkolak. No mohli mi to povedať. Nie som predsa ani malá, ani sprostá.

"Tak, máte tu nemocnicu alebo sa premiestňujeme?" spýta sa s pátravým pohľadom. Prešli sme námestím a obišli sme aj kostol.
"Máme. Malú ale predsa. Hneď tuná." Ukázala som na dvojposchodovú zožltnutú budovu, z ktorej padala omietka. Veľké vchodové dvere boli otvorené. Priblížili sme sa k nim napriek Remusovmu pochybovačnému pohľadu. Keď zbadal vnútorné vybavenie, mierne mu odľahlo. Odrazu však zastal tak prudko a nečakane že som do neho vrazila.
"Čo sa deje?" chytila som rovnováhu a zahľadela sa na muchu narážajúcu na silové pole okolo dverí. Vošla som dnu a stále so zdvihnutým obočím v otázke sa zahľadela na strýka. Tiež vošiel.
"Čo to je?" spýtal sa. Nestihla som ani otvoriť ústa, keď sa pri nás objavila drobná čaromedička v ich typickom zelenkavom habite: "Hmyzopud."
Na výšku mohla mať meter tridsať, a vlasy tiež kratučké vyviazané v minichvostíku sa jej hompáľali zo strany na stranu. Príjemný úsmev a detsky veľké oči. Líčka s ružovým nádychom. Trúfnem si tvrdiť, že i ja som pri nej vyzerala staršie.
"Ako vám pomôžem? Trápi vás niečo, či ste prišli navštíviť príbuzných?"
"Vlastne, potrebujeme pomôcť." Priznal Remus, "Máte tu niekoho, kto sa zaoberá vlkolakmi?" vyvalil to na ňu hneď, akoby tu bolo takých ako on jak sedmokrások na lúke. Čaromedička sa len prívetivo zatvárila a pokojným hlasom ho poslala za pánom Chorensbym. "Na prvom poschodí doľava." A ja som si až potom všimla jej zimomriavky na lakťoch a stuhnutú šiju. Mala strach. A tak som jej venovala otrávený pohľad a vykročila v závese za strýkom.
Na chodbe plnej obrazov gániacich na mňa som sa cítila ako v nočnej more. Neznášala som čarodejnícke obrazy. Stretla som ich síce iba zopár, no vždy boli príliš nepríjemné a namyslené na to, aby som si ich obľúbila. Ale aspoň nás len ticho sledovali, nechávajúc si svoje názory pre seba.

Zhlboka som vsiakla do pľúc, nemocnične čistý vzduch. Radšej dýchať smrad dezinfekcie, ako byť zavretý v tej kobke! Zavrela som za sebou dvere do ordinácie pre výdaj vlkodlačích elixírov. Tam vnútri to bolo na... vypudenie celého obeda. Stačí si predstaviť smrad spálenej kapustnice zmiešaný s potom človeka, ktorý má viac chlpov ako vlasov, a už by sa mi chcelo opäť vracať. Nechápala som ako to tam môže Remus vydržať.

Sadla som si na stoličku oproti dverám a snažila som sa pravidelne dýchať. Nemusela som však dlho čakať. Môj strýko sa s úľavou v tvári vyrútil z miestnosti. V rukách si chránil fľaštičku s matne čiernou tekutinou. Zamračila som sa na ňu.
"Tak. Konečne môžeme odtiaľto vypadnúť." Povzbudivo sa usmial a zakrútil mi elixírom pred nosom. Ten sa s odporom skrčil, keď zbadal na hladine plávať dlhé tenké veci.
"Potkanie fúzy." Zaškeril sa vlkolak. Obaja sme sa čo najrýchlejšie vybrali preč z budovy.

Nezamierila som však domov. Rozlúčili sme sa na námestí. A následne som sa vydala k Paige. Dlho sme sa nevideli a včerajšie stretnutie s Tonym mi vnuklo nápad zájsť za ňou. Nakoniec to dopadlo ako som očakávala. Domov som sa vracala neskoro večer po dlhom rozhovore, zväčša o tom aký je to Tony úžasný a ako trávila prázdniny. Nuž, čo. To je celá ona.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama