Kapitola 1. Návštevník

20. prosince 2013 v 8:07 | Mery |  Moony
Prvá kapitola :) Snáď sa bude páčiť...



Kapitola 1. Návštevník



"Mary, prišiel ten list!" Bleskovo som sa posadila a vyletela som z izby rýchlejšie než ohnivá strela. Takmer som vrazila do mamy a prchko som jej už otvorený list vytrhla z ruky.
"Pomaly." Venovala mi zamračený pohľad.
"Konečne. Mal odpísať už minulý týždeň." Odignorovala som jej poznámku.
"Správaš sa akoby ti písal frajer a nie strýko." Pokrútila nad mojou horlivosťou hlavou a nechala ma samú, nech si ten moment vychutnám. Vyplazila som na jej chrbát jazyk a pustila sa do čítania.


Ahojte, Američania

Dúfam, že sa máte dobre a ospravedlníte moju oneskorenú sovu. Tu v Londýne je rušno ako vždy. Čoskoro sa však dokážem uvoľniť a konečne Vás prísť pozrieť. Čakajte ma jedenásteho júla o tretej poobede. Teším sa, že Vás čoskoro opäť uvidím a navyše mám novinky, ktoré ani nenapíšem.

S pozdravom Váš Námesačník


Nezvyčajne krátke. Ktovie, aké novinky má namysli. To, že je Voldemort späť, vieme. Tato pracuje na ministerstve a aj dnes bude dlho v práci. Sleduje aj s aurormi každý pohyb smrťožrútov v štátoch. Tu je to však lepšie než v Británii, takže o neho strach nemám. Pomaly sa odšuchcem do izby. Pohľad na kalendár mi prezradí, že jedenásteho je o tri dni. "To už dajak vydržíme." Zadívala som sa na môjho štvoročného psíka, Charlieho. Ten, len zavrtel chvostom a počkal kým som sa na neho nevyrútila. List som odhodila na stôl a objala môjho hafana, pričom som sa zvalila na posteľ. Prútik som položila do bezpečnej vzdialenosti a s Charliem sme dobrú správu oslávili po svojom. Maminu i susedov sme potešili koncertom prvého CD-čka, ktoré sa spustilo po zapnutí hi-fi veže. Spievali sme s muklovskou skupinou Roxette naše obľúbené piesne.

Ráno, utorok jedenásteho júla, bolo ešte v pohode. Obed sa vliekol, ale potom to bolo už neznesiteľné. Mala som pocit, akoby sa ručička hodín neposúvala každú minútu, ale každú hodinu. Hodiny nad krbom mi už vynadali, že na nich v jednom kuse čumím a vďaka tomu vraj čas rýchlejšie nepôjde. Mamina to zaklincovala svojím vyhlásením, že majú pravdu a keď sa pridal aj tato, mala som toho dosť. Obula som si botasky, zbehla do garáže po metlu a aj s Charliem za chvostom som vyletela na ulicu smerom k hlavnému námestiu. Pristála som pri soche Alfrada, záchrancu nášho čarodejníckeho mestečka pred hydrou, a sadla som si na jeho piedestál. Charlie skočil ku mne a obaja sme čakali. Mal by doraziť každú chvíľu.
"Ahoj, Maryn." Ozval sa mi za chrbtom známy hlas. Otočila som sa na prisadajúceho majiteľa.
"Čau, Tony." Venovala som úsmev spolužiakovým tmavým očiam vykúkajúcim spod ešte tmavšej ofiny. "Dávno sme sa nevideli." Poznamenám. Ak odpovie, aspoň mi skráti čas čakania na strýka.
"Nebol som od konca školského roka v meste. Nečudo." Pokrčí plecami.
"Aha." Snažím sa reagovať, ale nad mojou inteligentnou odpoveďou by som si najradšej otrieskala hlavu o vydlaždičkovanú ulicu.
"Bol som v Charlestone. U príbuzných. Muklovia sú smiešni. Našťastie som bol väčšinou v našej štvrti, takže som to prežil. Ako si sa mala ty?"
"Ako vždy. Som rada, že sú prázdniny, ale chýbajú mi rušné chodby našej školy. Keby môžeme aspoň mimo nej čarovať. No my nie. Detská stopa nepustí..." Zamračím sa. Sedemnásť budem mať o trošku viac než 10 mesiacov a pôjdem do siedmeho ročníka Salemu. Mám za sebou aj VČÚ. Mohli by nám už dovoliť čarovať.
"Niekedy, keď som s mladším bratom, skúšam si čarovanie. Na koniec to aj tak môžem hodiť na neho. Má len 4. " Prizná sa mi. To sa tak na neho hodí. Viem, že nebola písomka na ktorej by nepodvádzal, alebo nejak neobchádzal pravidlá. Vždy však s mierou, takže mu na nič do teraz neprišli. Nielen učitelia, ale ani polovica spolužiakov. Pozrie na hodiny na kostolnej veži a postaví sa. "Pôjdem už. Čaká ma Paige."
"Fajn. Pozdravuj ju odo mňa." Po skúškach sa dali dokopy. Neprekvapilo ma to však ako ostatných. Bola som so zlatovlasou, vždy usmievavou Paige na izbe a patrila k mojim najlepším kamoškám. Priznala sa mi, že sa jej Tony páči, no nikdy to na sebe nedala znať. Na Tonym to videl celý náš ročník. Jeho chrbát mi pripomenul, ako dávno som s ňou nebola.

Charlie si strčil hlavu pod moju dlaň dožadoval sa pozornosti ako vždy. A ja som mu ju ako vždy venovala.
PUK! Charlie vyskočil akoby ho nakoplo zaklínadlo sa začal štekať. I ja som spozornela, no zbytočne. Do mesta sa primiestnila čarodejnica v lesklom čiernom plášti s dlhými rukávmi, so šedivými vlasmi spletenými do zvláštneho vrkoča. Zamierila k hostincu: Čierna hviezda. Vôbec sa mi do toho hostinca nehodila, lebo bol známy skôr mladými zákazníkmi. S našou partou tam milujeme chodiť na zázvorové pivo a tak. Dlho som si však nad ňou hlavu nelámala. Upokojila som Charlieho a milo som sa mu prihovárala. Vrtel chvostom. Nečakane však znovu zoskočil a s odbitím tretej hodiny sa ozvalo ďalšie PUK!
Tentoraz sa v strede námestia objavil muž s myšacími vlasmi, v ktorých bola poprepletaná šeď starostí. Mal na sebe starý obnosený plášť, nevýraznej hnedej farby. A rovnako obnosené topánky. Otočil sa mojím smerom a ja som pohliadla do tváre na ktorú som čakala. Vyzeral unavene, no usmial sa. V očiach som mu zahliadla veselú iskričku. Nechala som metlu pri Alfradovi a rozbehla sa k strýkovi. Môj psík, ku nemu dobehol samozrejme prvý a privítal ho podávaním packy, ktorú zdvorilo prijal.
"Remus!" Objala som ho. Najmocnejšie ako som vedela.
"Rád ťa zas vidím, Maryn." Vráti mi objatie. "Vyrástla si." Prehliadne si ma.
"Choď si uťahovať z niekoho iného." Poviem dotknuto. Nerastiem už pekné dva roky. Výšku mám akurátnu. No dobre, som trošku nižšia, ale nie o moc než ostatní.
"Len sa hneď nedurdi." Postrapatí mi vlasy. Neznášam to. A on to vie. "Som rád, že ste mi s Charliem pripravili také milé privítanie, ale chýba mi tu transparent." "Vyčaruj si." Myknem plecom a vezmem do ruky metlu. Usmieva sa a ja tiež. Už mi chýbal. Vydáme sa, zabratí do rozhovoru zväčša o mojich VČÚ a obrane, ktorú som mala vďaka nemu bezchybnú, naprieč námestím, smerom na Primrose street, k nášmu domu.
Rodičia nás už čakali. Ako inak? Hosťovskú izbu sme pripravili už doobeda. Zložili sme tam jeden pomenší kufor, čo si so sebou priniesol, a "civilizovane" sme sa odpratali na "civilizovaný" čaj, pri ktorom sme sa smiali nad zážitkami z uplynulého pol roka. Čajník lietal medzi našimi šálkami a dolieval nám horúci nápoj. Mamina ho musela brzdiť, lebo Remusovi takmer oblial nohavice.
"Nestresuj ,Liz." Upokojoval tato zdesený pohľad v maminých očiach. Remus s ním súhlasil. Boli predsa bratia. Rozumeli si ako máloktorí súrodenci, ktorých som poznala zo školy. Ja sama som jedináčik. Mám však Charlieho. Ten mi dokonale nahrádza súrodencov. "Maryn, potrebujeme sa pozhovárať o nejakých veciach. Choď s Charliem von." Požiada ma ocino, s pohľadom na psíkovi s vrtiacim chvostom a loptičkou v papuli.
"Ale, no. Ocííí." Zatiahnem prosebným tónom. "Nechcem odísť."
"Ray, prečo tu nemôže zostať? Už nie je malá. Bude mať sedemnásť." To je moja reč! Remus, odhliadnuc od toho, že si môj jediný strýko, si mojím najobľúbenejším!
Mamka si s tatom vymení znepokojený pohľad. Mne je jasné, aká bude téma. Vnútro sa mi trasie zvedavosťou. Rodičia nikdy nechceli aby som pri rozhovoroch o Voldemortovi a smrťožrútoch bola v miestnosti. Aj tak som si väčšinou našla spôsob odposluchu. Teraz by to však bolo iné. Zbadám ako mamina jemne prikývne. Super!
"Tak dobre." Povolí ocino, no to je posledná pozornosť, ktorú mi venuje. Všimnem si ako mamina mávne prútikom smerom k dverám. A potom sa tato spýta, čo tak dôverné, nám nemohol napísať.
"Rád sa dáva znova dokopy.(Aký rád?) Ten-Koho-Netreba-menovať verbuje starých, ale i nových smrťožrútov.(To neznie dobre.) Je na sto percent isté, že je späť. Harry ho videl vrátiť sa.(Harry? Akože Potter?) Pred pár týždňami zmizol jeden mukel. Začína sa to. Treba byť pripravení. Navyše, Albus sa domnieva, že ide po jednej veci ukrytej u nás na ministerstve. Strážime to, ako sa len dá. Problém je, že nám u nás nikto neverí. Budem potrebovať pomôcť upozorniť na situáciu i tu v Štátoch." Odmlčí sa.
Ocino prikývne: "Dostali sme varovanie od Dumbledora, ale náš minister Reech tomu neprikladá veľkú váhu. Čaká kedy mu pošle varovanie váš minister. Dám však vedieť chlapcom a pozrieme sa na zúbky starým smrťožrútom. Budem ťa potom informovať."
"Ďakujem." Uvoľní sa strýko. No, netušila som, že je to tak zlé. Niekedy ľutujem, že nebývame v Anglicku, ale teraz som rada, že sme za veľkou vodou. Ani počas vojny to u nás nebolo vraj také zlé. Teraz už vôbec nie. Aspoň dúfam.
"Ako si myslel, že chlapec videl Veď-Vieš-Koho?" spýtala sa mamina. Správny dotaz. To by zaujímalo aj mňa.
Nuž a tak nám Remus vyrozprával celý Harryho príbeh. Ako bol v trojčarodejníckom turnaji, ako na cintoríne stretol Voldemorta a ako s ním bojoval. Musím uznať, že po chrbte mi prebehovali zimomriavky na niektorých miestach. Chalan má obdivuhodnú odvahu. Od vtedy ho vraj nepozorovane strážia ľudia z rádu, čiže aj strýko. No, o akom ráde to stále hovorí?
"Čo je to za rád?" skočím do reči. Všetci dospelí na mňa uprú pohľady. Mamina, akoby si až teraz všimla, že som zostala v miestnosti, tato nazúrený, že sa nesprávam ako sa patrí a skáčem ľudom do reči, no a Remus chápavý.
"Fénixov. Tajný spolok na boj proti Veď-Vieš-Komu." Vysvetlí mi.
Zaujímavé. Obrátim sa na našich: "My nemáme nič také?" spýtam sa nevinne.
"Nie." Vystrašene reaguje mamina. Akoby som chcela prihlásiť k adeptom na šibenicu, či čo. "A keby aj, ty sa doň pridať nemôžeš." Obaja na mňa pozerajú pohľadom: Si ešte malá. Môžeš si ublížiť. Nech ti ani nenapadne...Nemám ho rada. Ten výraz. Teraz mi to síce môžu zakázať, ale o desať mesiacov...
"Gúľanie očami ti nepomôže." Podporí svoju manželku tatino.
"Tentoraz majú vaši pravdu." Uzná ich názor i britská strana rodiny.
"No, však dobre." Podráždene rezignujem, aspoň navonok.
"Zabilo by ťa, keby si na nás aspoň trošku milšia. Iba sa o teba bojíme." Posťažuje sa mi mama. Ale ako mám byť na nich príjemná, keď mi stále dačo zakazujú? Hádam si len môžem dovoliť vrčať. Iba trošku. Snáď vedia, že to tak nemyslím.
"Ale však toto je naše malé, milé dievčatko." Postrapatí mi vlasy strýko. Po pohľade, ktorý na neho vrhnem, by som si tým nebola taká istá. On je.
"To, áno." Potvrdia naši, načo mi mimovoľne padne sánka. "Hoci niekedy má zlý deň ako napríklad dnes." Zaklapnem ústa. Presne tak. Som milá, lebo mi to stále pripomínajú, no som drzá, aby sa nepovedalo. Je vôbec taká kombinácia reálna? Možno to tak skutočne je. Keď to sami tvrdia...
Nikto nemá k tomu čo dodať. Prekvapivo sa zo steny ozve hlas: "Nechcem rušiť, ale je neskoro." Hodiny oznamovali krátko po polnoci.
"Pravda. Mali by sme si ísť radšej pospať." Mamka sa postaví, prútikom odprace riady, poutiera rozliaty čaj. My si tiež povystierame nohy, no predtým ako sa odšuchceme do izieb, Remus nás zastaví: "Ešte jednu vec som vám zabudol povedať." Započula som v jeho hlase obavy? "Zajtra ja spln."
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Aurora Aurora | Web | 20. prosince 2013 v 14:24 | Reagovat

nejaké úpravy vidím, či sa mi to iba zdá? :P
muklovský spevák Buble :DDD

2 Mery Mery | 21. prosince 2013 v 14:19 | Reagovat

[1]: :-D Asi iba zdá. Dopísala som do celého len jedno slovo, inak si to čítala v takejto podobe.

3 Stanush Stanush | Web | 23. prosince 2013 v 19:54 | Reagovat

no tak začnem asi tak... že je to naozaj napínavé a pri čítaní tejto časti som dostala takú chuť hrať hp.. prinajmenšom pokračovať aj v písaní.. važne moc sa mi to pači maji.. chcem pkračko čo najskôr dobre? :) Ď

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama